Dnes sme sa rozhodli ísť na jeden z kratších výletov na sopku Siera Nero. Začíname v nadmorskej výške 900 metrov nad morom, kam nás odviezlo auto s lavicovými sedadlami. Najskôr prechádzame peknou asfaltovou cestou, ktorá má vraj už 10 – 15 rokov, ja som si myslela, že je nová. Po prekonaní asfaltky prichádzame na modrú blatovú cestu, kde sa už auto hýbe pomaly a aj zostane stáť. Všetci vystupujeme. Je nás celkom niečo cez 20 ľudí. Náš sprievodca si berie väčšinovú skupinu anglicky hovoriacich turistov. Je pod mrakom a ja sa teším, že nebudeme pochodovať počas silného slnka. Sopka Siera Nero má druhý najväčší kráter na svete s rozmermi sedem krát deväť kilometrov. Bola naposledy činná v roku 2005. Miestni ochranári zaznamenali 3 dni pred jej aktivitou výrazné zmeny v tomto prostredí. Samotná erupcia bola 9 dní.
Celá naša pešia túra má 13 kilometrov a stúpame až do výšky 2050 metrov nad morom. Keď sme na vrchole, je tu čistinka a na nej drevený prístrešok s lavicami, kde si posadáme a vyberieme balíček, ktorý sme v aute dostali. Je v ňom banán, krabička broskyňového džúsu, pečivo s tuniakovou nátierkou a keksík. Všetko zjeme, aby sme sa posilnili. Vedľa nás sa pasú kone, ktoré je možné si najať na výstup na tento vrchol a popri nich je aj stádo dobytka. Keďže je opar nad nami, vidíme len časť sopečnej jamy, čo je škoda. Po pol hodinke oddychu sa púšťami úzkou kľukatou cestičkou medzi húštinou až na sopečnú krajinu plnú rôznych tvarov zuhoľnatených kameňov doplnených sem tam nejakým kaktusom alebo malým porastom. Oblaky už ustúpili a my môžeme vidieť ponad všetky kopce hlboko do diaľky. Celá krajina je tu čierna, sem tam je niečo tmavo červená a pár úsekov sa tu objaví žltkastej farby. Vychutnávame si výhľady na starodávne lávové prúdy vo vnútri krátera. Prechádzame pustým sopečným rašeliniskom so zaujímavými skalnými útvarmi, ako sú sopečné pece a obrazy pripomínajúce mesiac.
Cesta späť už ide rýchlejšie. Najskôr máme krátke stúpanie späť na čistinku s prístreškom a potom už len dolu kopcom v miernom klesaní.
