K celej histórii stavby tohto mega projektu stojí jeden veľmi pekný príbeh:
Pes, ktorý vlastnil priehradu
Maskot Hooverovej priehrady sa len tváril, akoby priehradu vlastnil. V skutočnosti mu patrili srdcia všetkých zamestnancov.
Pes sa voľne potuloval po stavenisku: po rebríkoch, po lávkach a cez tunely. Dokonca sa viezol na otvorenom výťahu (nazývanom skif) a štekal na obsluhu, keď chcel vystúpiť.
Psa z Hooverovej priehrady prekŕmili. Aby obmedzili jeho jedenie, komisár mu pripravoval jedno denné jedlo, ktoré nosil do práce v papierovom vrecku. Zamestnával sa často chytaním mačiek a iných zvierat, ktoré sa pohybovali v tuneloch.
Napriek tomu, že sa všetko prepravovalo vlakom, človek ani zviera nemohli do práce cestovať vlakom. Dochádzali autobusom známym ako “Big Bertha” , ktorý mal kapacitu 150 mužov a jedno zviera.
Tento milovaný pes zomrel, keď zaspal pod nákladným autom a prešiel ho vodič.
Dospelí muži plakali. Kladivom mu vykopali hrobku v skale vedľa dočasnej strážnej stanice. Na tomto mieste je v súčasnosti pamätná tabuľa.
Pes, ktorý vlastnil priehradu
Maskot Hooverovej priehrady sa len tváril, akoby priehradu vlastnil. V skutočnosti mu patrili srdcia všetkých zamestnancov.
Pes sa voľne potuloval po stavenisku: po rebríkoch, po lávkach a cez tunely. Dokonca sa viezol na otvorenom výťahu (nazývanom skif) a štekal na obsluhu, keď chcel vystúpiť.
Psa z Hooverovej priehrady prekŕmili. Aby obmedzili jeho jedenie, komisár mu pripravoval jedno denné jedlo, ktoré nosil do práce v papierovom vrecku. Zamestnával sa často chytaním mačiek a iných zvierat, ktoré sa pohybovali v tuneloch.
Napriek tomu, že sa všetko prepravovalo vlakom, človek ani zviera nemohli do práce cestovať vlakom. Dochádzali autobusom známym ako “Big Bertha” , ktorý mal kapacitu 150 mužov a jedno zviera.
Tento milovaný pes zomrel, keď zaspal pod nákladným autom a prešiel ho vodič.
Dospelí muži plakali. Kladivom mu vykopali hrobku v skale vedľa dočasnej strážnej stanice. Na tomto mieste je v súčasnosti pamätná tabuľa.
