Ráno o 9 hodine sme dohovorení s Poi – miestnym šikovným mužom, že nás odvezie do Omo’a. Potrebujeme si zameniť peniaze a v Hanavave to nie je možné. Vzdialenosť oboch miest po pevnine je len 17 kilometrov, avšak cesta je kľukatá a vedie cez vrcholce hory. V mestečku Hanavave je vybudovaná betónová cesta, ktorá vedie až k vodopádu a kúsok ďalej. Potom nasleduje už len spevnená cesta z drveného kameňa zmiešaného zo zeminou, ktorá tu počas dažďov tečie do doliny.
Poi vie presne, kde má zastať. Neuveriteľné výhľady, ktoré sa nám naskytujú na celé mestečko a vysoké hory až po nekonečný oceán sú očarujúce. Kopce sú pokryté porastom, z diaľky pripomínajúci mach v lese, meniaci farby s príchodom slnka a zakrytím oblakmi. Všetky kopce a štíty sú výrazne členité, ako by mali na svojich svahoch ostré hrany pokryté zeleným porastom.
Práve stretávame mladých mužov, ktorých sme stretli včera večer. Vylodili sa spolu s asi desiatkou psov a prechádzajú cestou hľadajúc svojho diviaka.
Onedlho sa vyhýbame strojom, ktoré tu pripravujú cestu. Jeden z nich osekáva skalu, iný naberá kamene na nákladné auto a ďalej muži upravujú terén. Po desiatich minútach cesty už vidíme skutočný ruch, kedy muži po zvalcovaní drveného kameňa už majú pripravené debnenie. Niektoré miesta sú zaliate čerstvým betónom, iné sú už hotové. Odtiaľto až po mesto Omo’a je cesta už vybetónovaná a na rizikových miestach sú aj betónové zábrany smerom k roklinám alebo zákrutám. Skutočne výborná práca.
Na chvíľu sa zastavujeme a Poi niečo hľadá v poraste na hrane cesty. Stojí pod palmou a prekračuje trávu. Nakoniec vyberie z húštiny dlhú bambusovú palicu a vysunie ju do listov palmy. Na bambuse má pripevnené kvetenstvo krémovej. Sú to kvety palmy v dlhých svetlých lupeňoch. Podáva nám tieto kvety, voňajú veľmi výrazne citrónovou arómou. Postupne kvety odlamuje a ponechá si len lupene, ktoré boli okolo kvetov a berie ich so sebou. Po ceste máme ešte jedno zastavenie u výrobcu tradičných člnov. Práve má pod prístreškom niektoré na opravu a jednu úplne novú.
V mestečku si zameníme peniaze a Poi nás zoberie k svojim rodičom. Hneď pri dverách nás čaká jeho mama. V rukách drží krásne voňajúce kvety arabského jazmínu, ktorý sa tu volá Pikake alebo Mogra. Vonia presne ako ten u nás doma. Veľmi výrazne, avšak nerušivo. Každému z nás dá jeden kvietok a všetci si ho zakladáme do vlasov za ucho. Táto vôňa s nami ide všade, kde sa pohneme. Milujem vôňu jazmínu.
V miestnosti v dome sú už pripravené stoličky medzi tromi stolmi, na ktorých sú poukladané nádherné maľby na dreve. Tieto jedinečné tradičné maľby sa volajú tapa. V strede stoličiek je drevený stolček s veľkým oválnym kameňom. Mama berie asi polmetrový kúsok chlebovníka, ktorý nie je širší viac ako desať centimetrov. Zoberie nožík a postupne odreže asi polovicu kôry z tohto kmeňa. Drevo odloží a v ruke má zvitok kôry. Veľmi šikovne nožíkom oddelí kôru od vnútornej časti dreva. Tento úzky pásik položí na kameň a zoberie si do ruky drevený tĺk, ktorý má na dvoch stranách pozdĺžne ryhy. Tĺkom udiera do kôry, postupne na všetky časti. Otočí kôru na druhú stranu a vyzve jedného z nás, aby sme v procese pokračovali. Toto sa opakuje až kým mama nezoberie kôru na verandu a v rukách ju vyžmýka. Znovu ju položí na kameň a pokračujeme ďalej až kým je celá kôra zväčšená na dvojnásobný rozmer. Vyskúšame si túto prácu postupne všetci bez výnimky. Je to veľmi zaujímavý proces, ako dokážu miestni ľudia využiť všetko, čo im príroda ponúka. Postupne skladá kôru napoly a znovu napoly, až vznikne úzky pásik. Na záver kôru niekoľko krát preloží a znovu nás nabáda na pracovanie s tĺkom, aby sme čo najviac kôru rozšírili. Z takto poskladanej kôry vzniká zaujímavý tvar. Pýta sa nás, či vieme, čo to znamená. Ja som v tom videla srdce, ostatní tiež hľadali pomenovanie. Pravdou je, že je to vagina. Nikdy by ma to nenapadlo. Toľko zaujímavých spojení je v tejto kultúre. Takto vyklepanú kôru necháva sušiť a maľuje starodávne obrazy Tiki.
Ľudia na ostrove Fatu Hiva žijú dokonale s prírodou.
Domáca pani prinesie kvety. Ukazuje nám jednotlivé stonky s kvetmi, pomenováva ich a dáva nám ich ovoňať. Je to obrovská harmónia kvetinových vôní. Postupne berie do rúk jednotlivé kvety, prekladá ich cez seba a pridáva ja lupene, ktoré pozbieral syn Poi počas cesty. Keď je to všetko hotové, uviaže to kúskom bavlnenej látky. Na záver pridáva ananásový sušený kúsok a priväzuje ho ku kytici. Uviaže ešte jednu kyticu. Keď ich má hotové, uviaže ich Anne a mne do vlasov. Je to taká prenikavá vôňa, že sa cítim ako v siedmom nebi. Všade ide so mnou. Kyticu si vo vlasoch nechávam až do neskorého večera a celá loď z nej neuveriteľne krásne kvetinovo vonia.
Posledné zastavenie je na kamennej platni v Omo’a, kde sa bude konať onedlho veľmi známi festival Fatu Havi a kde každý večer miestni spievajú a tancujú tradičné staré piesne. Prechádzam okolo nádherných sôch Tiki, niektoré sú skutočne tisícky rokov staré, iné sú novo vyrobené. Po stenách pri vchode sú vyryté symboly Tiki, ktoré sa používajú aj na obrazoch a tetovaniach.