Keď sme sa rozhodli preplávať Panamský prieplav a zároveň Tichý oceán, stanovila som si jednu podmienku. Musíme mať zastavenie v Papeete na Tahiti. Chcem byť na mieste, kde bol generál Dr. M.R. Štefánik pred viac ako sto rokmi
poverený pozorovaním Halleyovej kométy na Tahiti a kde založil novú hvezdáreň a meteorologickú stanicu.
V dostupných referenciách bolo uvádzané, že pamätník sa nachádza na mieste, kde sa observatórium nachádzalo, avšak v súčasnosti je súčasťou vojenského areálu a vstup do neho je veľmi ťažký.
Napriek tomu som sa dnes rozhodla, že to skúsim. Hneď po raňajkách som sa zastavila v Le Marché Papeete – miestnej super tržnici a kúpila veniec z kvetov. Doma som objednala dve nové slovenské zástavy, jednu na loď a druhú pre Štefánika. Zástavu som dala do ruksaku a vyrazila som. Cesta z maríny nebola k pamätníku ďaleká, len 2,5 kilometra, ale celkom stúpanie po asfalte medzi domami. Vždy, keď som sa zastavila, aby som skontrolovala správnosť môjho smeru, pristúpil ku mne niekto z domácich, či niečo nepotrebujem. Bolo to veľmi milé a skutočne všetci tahiťania sa správajú veľmi priateľsky a srdečne, bez nárokov.
Keď som konečne prišla k areálu, predo mnou bola brána s ovládačom, avšak žiadna kamera ani zvonček. Nestál tu žiaden vojak. Podľa mapy som vedela, kde pamätník je a tak som išla ešte kúsok ďalej, kde bola ďalšia brána. Z tohto miesta bola vzdialenosť k pamätníku najkratšia. Opäť bola brána bez zvončeku, kamery. Tak som čakala. Asi po desiatich minútach vychádzalo z areálu auto, ktoré šoférovala žena. Mala som v telefóne nahrávku vo francúzštine, čo chcem a odkiaľ som. Pani povedala, že o žiadnom pamätníku nevie ale zobrala ma s autom na cestu smerom k nemu podľa google mapy. Zistili sme, že je to vedľajší areál a teda musím ísť bránou, ktorú som ako prvú uvidela. Práve do nej vchádzalo auto s mužom a tak som vystúpila z jedného auta a podišla k mužovi, či by som mohla vstúpiť do areálu. Muž ma k miestu zobral, bolo to nie viac ako 200 metrov od brány. Prosila som ho, či ma počká a zoberie naspäť. Ubezpečil ma, že brána zostane teraz až do tretej hodiny popoludní otvorená a môžem ísť sama. Nebola som si istá, či to dobre dopadne, keďže výstraha na plote bola so sankciami podľa trestného práva.
Tak som nemala na výber. Pozerám sa na pamätník. Je krásny biely, je to ako jeden obelisk z Mohyly generála Dr. Milana Rastislava Štefánika na Bradle. Len nie je 12 metrov vysoký. Je na ňom fotografia Štefánika a popis v slovenčine a francúzštine.
Bohužiaľ z observatória nie je na mieste nič. Položím k pomníku veniec kvetov a spomínam na tohto nášho velikána s úctou.
Generál Dr. M.R. Štefánik sa venoval astronómii – vznikom, vývojom a rozložením vesmíru a jeho telies. Niekoľko krát vystúpil na Mont Blanc, kde robil výskumy aj počas zatmenia slnka. Zatmenie slnka sledoval aj v Španielsku, Brazílii, Novom Zélande, Tonga, Tahiti i Galapágoch. Veľa publikoval a s pomocou profesora Janssena sa stal v Paríži renovovanou uznávanou osobnosťou. Za prínos v astronómii získal od francúzskej astronomickej spoločnosti Akadémie vied Janssenovu cenu, ďalej cenu Francúzskej astronomickej spoločnosti a Wildovu cenu Francúzskej akadémie vied.
Významným bolo aj jeho poverenie na založenie a vybudovanie francúzskej telegrafickej siete a meteorologických staníc v Ekvádore a na Galapágoch, za čo získal v roku 1914 rád Rytiera Čestnej légie. Vo svojej práci astronóma sa stal veľmi uznávaným odborníkom a bol prijatý aj za člena Belgickej astronomickej spoločnosti.
S príchodom prvej svetovej vojny sa stal tvorcom samostatného československého vojska. Precestoval niekoľko krát celý svet. Bol súčasťou Trojdohody (Entente) medzi Spojeným kráľovstvom, Francúzskom a Ruskom.
Bol povýšený do hodnosti generála ako 37 ročný. Ako vynikajúci diplomat a stratég rokoval s významnými osobnosťami, medzi ktorými bol Jules Janssen – slávny francúsky astronóm (1904), Aristide Briand – predseda francúzskej vlády (1915), ale aj pápež Benedikt XV. (1918), Woodrow Wilson – americký prezident (1918), Franklin D. Roosvelt – americký prezident (1918), Mikuláš II. – ruský cár (1916), či V.E. Orlando – taliansky premiér (1918).
M.R. Štefánik bol natoľko očarený Oceániou, že ju považoval za pozemský raj. Snažil sa Francúzsko presvedčiť o strategickom význame meteorologických staníc pre francúzske námorníctvo. Jeho najfascinujúcejším plánom bolo vybudovanie Nového Slovenska v Tichomorí. Išlo o víziu vysťahovalectva Slovákov do Polynézie, ktorú rozpracoval. Obával sa totiž, že ak vojna skončí premenou monarchie na tvrdý maďarský národný štát, Slovákom bude hroziť úplná asimilácia a zánik. Najskôr chcel kolonizovať ostrovy v Ekvádore (Galapágy) alebo v Polynézii. V tomto čase ubúdalo pôvodných obyvateľov a Francúzsko sa snažilo dlhé roky udržať si populáciu na ostrovoch, a preto aj dostal prísľub na možnosť kolonizácie ostrova Tupai. Bohužiaľ po vzniku vojny pochopil, že všetku energiu a diplomatické kontakty musí sústrediť na boj pre vytvorenie spoločného štátu Slovákov a Čechov v Európe.
O čom sa málo hovorí je, že bol veľkým obdivovateľom Gauguinového umenia už od parížskej výstavy v roku 1906. Počas svoje astronomickej misie na Tahiti cielene pátral po stopách tohto umelca. Našiel 11 vzácnych drevených štočkov (matrice slúžiace na tlač grafických drevorytov) doslova zakopané v zemi. Priviezol ich do Paríža a spolu s Františkom T. Šimonom ich očistili a zreštaurovali a urobili prvé novotlače grafík.
Zaujímavosťou sú aj jeho vystúpenia na Mont Blanc. Prvé absolvoval 17. júna 1905, kedy tam založil observatórium. Druhé absolvoval v lete 1906 a posledné v septembri 1908. Počas svojho prvého výstupu na Mont Blanc tam zostal uväznený celých 12 dní kvôli okamžitému zhoršeniu počasia. Spolu s ním bolo šesť nosičov, ktorí niesli ťažké astronomické prístroje. Prvých päť dní zúrila nepretržitá snehová víchrica. Okná observatória boli úplne zasypané snehom a teplota vo vnútri klesla hlboko pod bod mrazu. Keď sa na šiesty deň vyjasnilo, okamžite začal s meraniami a pracoval takmer bez spánku, až kým 28. júna nezostúpil do údolia. Jeho pozorovania mali pre vtedajšiu svetovú astronómiu veľký význam.
Oznámenie o úmrtí M.R. Štefánika – zdroj: https://omeka.uottawa.ca/arcs-en/exhibits/show/stefanik-centenary/item/149
Podarili sa mi dohľadať aj dobové noviny, ktoré počas rokov maďarizácie spomínali Štefánika len veľmi krátko. Koncom roku 1918, po podpísaní prímeria, už nachádzame rozsiahlejšie články v periodiku Národnie noviny.
Prvé kópie sú z 6. mája 1919, ďalšie 7. mája 1919 a posledná je z novín Slávie z 19. mája 1916.