Keď sme sa rozhodli preplávať Panamský prieplav a zároveň Tichý oceán, stanovila som si jednu podmienku. Musíme mať zastavenie v Papeete na Tahiti. Chcem byť na mieste, kde bol generál Dr. M.R. Štefánik pred viac ako sto rokmi
poverený pozorovaním Halleyovej kométy na Tahiti a kde založil novú hvezdáreň a meteorologickú stanicu.
V dostupných referenciách bolo uvádzané, že pamätník sa nachádza na mieste, kde sa observatórium nachádzalo, avšak v súčasnosti je súčasťou vojenského areálu a vstup do neho je veľmi ťažký.
Napriek tomu som sa dnes rozhodla, že to skúsim. Hneď po raňajkách som sa zastavila v Le Marché Papeete – miestnej super tržnici a kúpila veniec z kvetov. Doma som objednala dve nové slovenské zástavy, jednu na loď a druhú pre Štefánika. Zástavu som dala do ruksaku a vyrazila som. Cesta z maríny nebola k pamätníku ďaleká, len 2,5 kilometra, ale celkom stúpanie po asfalte medzi domami. Vždy, keď som sa zastavila, aby som skontrolovala správnosť môjho smeru, pristúpil ku mne niekto z domácich, či niečo nepotrebujem. Bolo to veľmi milé a skutočne všetci tahiťania sa správajú veľmi priateľsky a srdečne, bez nárokov.
Tak som nemala na výber. Pozerám sa na pamätník. Je krásny biely, je to ako jeden obelisk z Mohyly generála Dr. Milana Rastislava Štefánika na Bradle. Len nie je 12 metrov vysoký. Je na ňom fotografia Štefánika a popis v slovenčine a francúzštine.
Bohužiaľ z observatória nie je na mieste nič. Položím k pomníku veniec kvetov a spomínam na tohto nášho velikána s úctou.
Generál Dr. M.R. Štefánik sa venoval astronómii – vznikom, vývojom a rozložením vesmíru a jeho telies. Niekoľko krát vystúpil na Mont Blanc, kde robil výskumy aj počas zatmenia slnka. Zatmenie slnka sledoval aj v Španielsku, Brazílii, Novom Zélande, Tonga, Tahiti i Galapágoch. Veľa publikoval a s pomocou profesora Janssena sa stal v Paríži renovovanou uznávanou osobnosťou. Za prínos v astronómii získal od francúzskej astronomickej spoločnosti Akadémie vied Janssenovu cenu, ďalej cenu Francúzskej astronomickej spoločnosti a Wildovu cenu Francúzskej akadémie vied.
Významným bolo aj jeho poverenie na založenie a vybudovanie francúzskej telegrafickej siete a meteorologických staníc v Ekvádore a na Galapágoch, za čo získal v roku 1914 rád Rytiera Čestnej légie. Vo svojej práci astronóma sa stal veľmi uznávaným odborníkom a bol prijatý aj za člena Belgickej astronomickej spoločnosti.
S príchodom prvej svetovej vojny sa stal tvorcom samostatného československého vojska. Precestoval niekoľko krát celý svet. Bol súčasťou Trojdohody (Entente) medzi Spojeným kráľovstvom, Francúzskom a Ruskom.
Bol povýšený do hodnosti generála ako 37 ročný. Ako vynikajúci diplomat a stratég rokoval s významnými osobnosťami, medzi ktorými bol:
– Jules Janssen – slávny francúsky astronóm (1904)
– Aristide Briand – predseda francúzskej vlády (1915)
– pápež Benedikt XV. (1918)
– Woodrow Wilson – americký prezident (1918)
– Franklin D. Roosvelt – americký prezident (1918)
– Mikuláš II. – ruský cár (1916)
– V.E. Orlando – taliansky premiér (1918)
– japonský cisár, predseda vlády a minister zahraničných vecí Japonska (1918)
a mnohí ďalší.
M.R. Štefánik bol natoľko očarený Oceániou, že ju považoval za pozemský raj. Snažil sa Francúzsko presvedčiť o strategickom význame meteorologických staníc pre francúzske námorníctvo. Jeho najfascinujúcejším plánom bolo vybudovanie Nového Slovenska v Tichomorí. Išlo o víziu vysťahovalectva Slovákov do Polynézie, ktorú rozpracoval. Obával sa totiž, že ak vojna skončí premenou monarchie na tvrdý maďarský národný štát, Slovákom bude hroziť úplná asimilácia a zánik. Najskôr chcel kolonizovať ostrovy v Ekvádore (Galapágy) alebo v Polynézii. V tomto čase ubúdalo pôvodných obyvateľov a Francúzsko sa snažilo dlhé roky udržať si populáciu na ostrovoch, a preto aj dostal prísľub na možnosť kolonizácie ostrova Tupai. Bohužiaľ po vzniku vojny pochopil, že všetku energiu a diplomatické kontakty musí sústrediť na boj pre vytvorenie spoločného štátu Slovákov a Čechov v Európe.
O čom sa málo hovorí je, že bol veľkým obdivovateľom Gauguinového umenia už od parížskej výstavy v roku 1906. Počas svoje astronomickej misie na Tahiti cielene pátral po stopách tohto umelca. Našiel 11 vzácnych drevených štočkov (matrice slúžiace na tlač grafických drevorytov) doslova zakopané v zemi. Priviezol ich do Paríža a spolu s Františkom T. Šimonom ich očistili a zreštaurovali a urobili prvé novotlače grafík.
Zaujímavosťou sú aj jeho vystúpenia na Mont Blanc. Prvé absolvoval 17. júna 1905, kedy tam založil observatórium. Druhé absolvoval v lete 1906 a posledné v septembri 1908. Počas svojho prvého výstupu na Mont Blanc tam zostal uväznený celých 12 dní kvôli okamžitému zhoršeniu počasia. Spolu s ním bolo šesť nosičov, ktorí niesli ťažké astronomické prístroje. Prvých päť dní zúrila nepretržitá snehová víchrica. Okná observatória boli úplne zasypané snehom a teplota vo vnútri klesla hlboko pod bod mrazu. Keď sa na šiesty deň vyjasnilo, okamžite začal s meraniami a pracoval takmer bez spánku, až kým 28. júna nezostúpil do údolia. Jeho pozorovania mali pre vtedajšiu svetovú astronómiu veľký význam.
Oznámenie o úmrtí M.R. Štefánika – zdroj: https://omeka.uottawa.ca/arcs-en/exhibits/show/stefanik-centenary/item/149
Podarili sa mi dohľadať aj dobové noviny, ktoré počas rokov maďarizácie spomínali Štefánika len veľmi krátko. Koncom roku 1918, po podpísaní prímeria, už nachádzame rozsiahlejšie články v periodiku Národnie noviny.
Prvé kópie sú z 6. mája 1919, ďalšie 7. mája 1919 a posledná je z novín Slávie z 19. mája 1916.