Včera sme navštívili obchodík s potrebami pre potápačov, ktorý je priamo v maríne. Mladá slečna je tu veľmi dobre znalá pomerov a tak sme zisťovali, čo by sme v priebehu zajtrajšieho dňa mohli podniknúť a trochu spoznať túto zaujímavú krajinu. Ponúkla nám návštevu národného parku a sledovanie vtákov a keď zvýši čas, ešte návštevu vodopádov. Hovorila som jej, že by sme radi mali menšiu prechádzku. Trochu sme to neodhadli a nakoniec to bola prechádzka národným parkom síce po rovine, bez stúpania a náročných výstupov, ale bola dlhá 13 kilometrov. Ráno o 6 hodine nás vyzdvihuje sprievodca s ďalekohľadom a statívom. Autom nás odvezie asi niečo viac ako pol hodinu do Národného parku Piedras Blancas.
Kráčame po chodníku, medzi porastom a stromami, nie veľmi zalesneným. Vyzerá to tak nevinne. Až kým neprídeme k prvej časti rieky, ktorú musíme prejsť. Sprievodca ide prvý. My váhame, či sa prezuť alebo neprezuť. A tak niektorí z nás idú ďalej v teniskách a ja s Frankom v gumených topánkach, ktoré sme si kúpili kedysi kvôli morským ježkom a kameňom. Voda je príjemná, nie príliš studená, krásne číra a sem tam prepláva popri nás nejaká tá maličká ryba. Opäť ideme po kameňoch ďalej. Je to koryto rieky, ktoré je v tomto čase suché a čaká na príchod dažďov. Na okolí je aj viditeľné, že pôda je v jednom mieste ostro zrazená do koryta a nad ňou sa nám naskytuje krásna scenéria lesa pokrytého rannou inverziou. Stromy sú porastené až do rieky a ich konáre sa miestami namáčajú vo vode. Náš sprievodca počúva vtákov a hľadá ich na okolí, aby nám ich mohol ukázať. Postaví statív a upevní ďalekohľad, cez ktorý ich môžeme z blízka sledovať. Okolo nás môžeme pozorovať nádherné exotické kvety a ukáže sa nám aj stredne veľká jašterica.
Prechádzame ďalej a míňame krátke vodné toky prerušené kamennými chodníkmi. Pred nami je riečka, ktorá je v jednom mieste hlbšia. Sledujeme sprievodcu. Voda mu siaha až zadok. Uvedomujem si, že ja som omnoho vyššia, takže sa tak veľmi nezamočím. Mám na sebe krátku sukňu, ktorá je zošitá s krátkymi nohavicami. Tieto sukne mám veľmi rada. Lebo čokoľvek robím na lodi, alebo preliezam zábradlie, nehrozí mi, že sa sukňa zdvihne a vidno to čo nemá byť videné. Keďže je sukňa dlhšia, zdvihnem si ju, aby sa nezamočila. Voda je presne po moje nohavice. Frank si radšej krátke nohavice vyzlieka a nesie si ich v rukách. Ostatní sa tiež pokúšajú prebrodiť vodu bez ujmy. Smejeme sa. Je to humorný pohľad na každého z nás.
Po niekoľkých prechodoch rieky, prichádzame do lesa. Sprievodca nás ubezpečuje, že na prvej križovatke neodbočíme na super náročnú túru, ale zostávame v miernom pásme. V každom prípade ideme po rovine. V lese sa nám naskytujú nádherné momenty. Obklopujú nás liany, machy porastené aj na stromov, exotické kvety… mravce, ktoré si nesú svoju potravu domov. Ich cesta je neuveriteľne čistá a hladká a jasne vidieť rozdiel medzi cestičkou pre mravcov a okolitým terénom. Väčšie mravce nesú kúsky lístkov a menšie sú prieskumníci.
Prichádzame k spadnutému stromu, pred ktorým je v zemi zapichnutá palica a na nej dva veľké listy. Toto je symbol, ktorý sa v pralese zanecháva, aby upozornil, že sa tu v blízkosti nachádza had. Až ma zamrazilo. Bojím sa hadov. Mám celkom rešpekt pred nimi. Ideme ďalej. Naša cesta sa stáva viac a viac mokrou, bahnitou, tak sledujem, kam smerujú sprievodcove topánky a ako hlboko sa zabára. Ukazuje nám miesta, kde nemáme vstupovať, aby sme sa príliš hlboko neponorili do bahna. Neuveriteľne sa to šmýka. Hľadám pred sebou konáre a listy, aby mi stlmili čvachot mojich topánok v tejto nepríjemnej konzistencii. V tomto momente sprievodca zastane a my sa dívame, čo spozoroval. Je to veľmi malý had. Vôbec by som si ho nevšimla. Je zatočený do klbka, len hlavu má vztýčenú dohora. Oči sú síce zatvorené, ale stačí malá príležitosť a dokáže vyskočiť do výšky 40 – 50 centimetrov a zahryznúť. Stret s týmto hadom je s najväčšou pravdepodobnosťou smrteľný. Och. Obchádzame ho po pravej strane, aby sme neboli v smere jeho tváre. Sprievodca zatiaľ hľadá palicu a dva väčšie oválne listy, aby označil miesto s hadom.
O chvíľu sa pred nami rozjasnilo, máme pred sebou lúku a na nej pasúce sa kone. Za nimi sa nachádza ohrada s menšími domčekmi, kde je miestny strážca, ochranár. Zapisujeme sa do knihy príchodov, napijeme sa čistej vody a na chvíľu si oddýchneme pod prístreškom. Spoločne si urobíme fotografiu so symbolom národného parku a prechádzame cez bránku ďalej, naspäť do lesa.
Tento krát je les tmavší a viac mokrý, nohy sa nám zabárajú do blata a snažíme so čo najrýchlejšie nohy zdvihnúť, aby sme sa nezaborili hlbšie. Pred nami je obrovský strom. Už jeho korene sú nesmierne robustné, vysoké, porastené machom. Má vraj viac ako 200 rokov. Ak by sme ho chceli rukami obopnúť, muselo by nás byť 40. Tak sa aspoň k nemu postavíme, aby sme mali pamiatku na šírku tohto neuveriteľného kmeňa.
Cesta naspäť ide už rýchlejšie. Veľmi sa nezastavujeme. Sme unavení a slnko už začína páliť. Prechod vodou je príjemným sviežením. Chvíľu rozmýšľam, či sa dám do plaviek a ovlažím sa celá. Všetci sa však náhlia, aby sme už boli pri ceste, kde nás bude čakať taxík.
Počas čakania sa zaujímame o palmy, ktoré sú tu pravidelne zasadené. Tieto palmy majú veľké trsy s červenými plodmi. A práve tieto červené plody sa lisujú a vyrába sa z nich olej. Sprievodca si nakoniec vyzuje svoje gumené čižmy a vylieva z nich zbytok vody z rieky, ktorú sme prebrodili.
Bol to neuveriteľný výlet. Plný nádherných scenérií, rastlín, kvetov, zopár vtákov a hlavne veľkej záťaže na naše svaly. Po 13 kilometrovej túre sa zastavíme na obed a dáme si limonádu s cukrom, aby sme dobili energiu.
