Ideme navštíviť mestečko Omo’a. Obe lode máme člny upevnené na palube a sme radi, že Eloa ten svoj uloží na vodu a odvezie nás na pevninu. Náš čln je kompletne vyfučaný a máme na ňom umiestnené solárne panely. Tak je to pre nás veľká pomoc. Hoci sme videli, že je tu neustáli príboj, vlny tu narážajú na pevninu obrovskou silou a rýchlosťou vymršťujú oceánsku vodu do vzduchu. V zátoke je kamennou stenou oddelený maličký prístav slúžiaci na dopravu potravín a ostatného tovaru na pevninu a samozrejme aj ľudí, ktorí tu prichádzajú na väčšej lodi na návštevu. V zátoke je vybetónovaný briežok, na ktorý tieto plavidlá prichádzajú. Rozhodli sme sa ísť tiež touto cestou, lebo čln nie je možné nikde priviazať. Je to pomerne klzké a prichádza nám pomôcť aj domáci, ktorému je jasné, že sme tu prvý krát. Všetko sa dobre podarilo a čln sme odstavili hneď v blízkosti na trávnik.
Celá oblasť je prekrásne udržiavaná, ostrihaný trávnik, vysadené kríky, ovocné stromy, kvety… popri oceáne je betónovým múrom oddelená cesta. Hneď pri ceste je miesto stretnutí, kde sa uskutočňujú tanečné a spevácke obrady, ktoré sme mali možnosť večer z našej plachetnice aj počuť. Pri vstupoch do domov, v záhradách a hlavne smerom k zátoke s prístavom je umiestnené množstvo kamenných sôch tiki. Niektoré sú skutočne historicky veľmi staré, iné sú novodobé, ale ich umelecká hodnota je veľmi dobrou kópiou tých skutočne originálnych výtvorov.
Celým mestečkom Omo’a vedie uprostred hlavná cesta a na každej strane sú krásne domčeky. My sa zastavujeme najskôr v potravinách Kamia Market Omo’a. Práve dnes doobeda priplával trajekt s potravinami, takže majú slušné zásoby čerstvého ovocia a zeleniny. Kupujeme zemiaky, kiwi a hrozno, mrkvu a cibuľu a ešte niekoľko maličkostí. V prípravni mladá slečna porciuje Brier syr, ktorý milujeme a tak si vypýtam jeden trojuholník, ktorý oddelí a pekne zabalí. Pred obchodom si páni vypijú svoje pivko a zisťujeme, či sa tu nachádza reštaurácia. Milá staršia pani, ktorá stráži svojho vnuka nám ukazuje na cestu dopredu, kde sa jedna nachádza.
Z vonku je to taký obyčajný dom, ktorý nemá okná a vo vnútri pri stoloch sedia domáci. Pred vchodom sú poukladané topánky, vidím, že miestni sú bosí a tak sa vyzujem. Domáca pani mi ukazuje na stoličku, kde si mám sadnúť. Ospravedlňujú sa, že im už veľa neostalo, ale keď chceme, môžeme sa podeliť. Neváhame ani chvíľku. Všetci štyria si sadneme za stôl, kde domáca pani práve je svoj obed a o chvíľu sa pripojí a druhá, ktorá je evidentne kuchárka. Na stôl nám prinesú jednu porciou veľmi chutného bravčového mäsa s ryžou, vynikajúci francúzsky slaný koláč quiche (kyš), bagety s tuniakom a rajčinami a palacinky s nutelou. Sedíme tu spoločne v príjemnej rodinnej atmosfére. Vôbec sa tu necítime ako cudzinci, práve naopak, spoločne sedíme, jeme a rozprávame sa, ako by sme sa poznali už celé roky. Na stole toho je veru hodne. Ochutnávame z každého. A o to viac nám to všetkým chutí, že sme niekoľko týždňov mali len naše jedlo, ktoré sme si sami pripravili. Jeme, akoby sme nejedli niekoľko dní 😂
Nakoniec nám priniesli TAPU. Je to veľmi staré markézske remeslo. Ženy vyrábajú z kôry stromov plátno, na ktorom maľujú staroveké motívy a vzory. Sú nádherné a každá maľba má svoj význam, svoj príbeh. My sme si vybrali tento obraz znázorňujúci muža a ženu, ktorí majú v lone plod. Je nádherne detailne namaľovaný. Keď si uvedomím, tak ženy, ktoré sme stretli, mali podobné obrazy znázornené na svojom tele, či už na rukách, krku alebo tvári. Verím, že sa na ostrove Hiva Oa budem môcť zúčastniť aspoň pohľadom maľby týchto obrazov. Je fascinujúce, ako dokážu opracovať strom do takejto podoby a to všetko ručne.